PRAVDA ČI LOŽ: AKO ICH ROZPOZNAŤ?
V úvodnom článku som uviedla niekoľko dôvodov, prečo ohľadom stravy existuje toľko chaosu. Čo je však to najpodstatnejšie, je vedieť zdroje dostatočne selektovať a spoznať ten, ktorý môže byť pre teba prínosom a ten, ktorý je len ďalšou dezinformáciou do počtu. V toľkom množstve zdrojov, s toľkým množstvom možných prístupov doplnených skúsenosťami rôznych ľudí s rôznym odborným zázemím atď. … je to naozaj ťažké. Znie to ako nudná nezáživná téma, ale náuka o kritickom myslení je to, čo u nás chýba ako soľ. Verím, že ti zopár rád v tomto článku aspoň trochu pomôže (vieš to využiť samozrejme aj v akejkoľvek inej oblasti, napr. pri písaní záverečných prác).
Vedieť selektovať zdroje je v podstate pridávanie hodnoty nejakej informácii – buď ju prijmeš (ako pravdu) alebo odmietneš (ako nepravdu). Prvým filtrom je naša vlastná myseľ, ktorá ľahšie prijme to, čo zapadá do nášho obrazu sveta. Preto je pre mnohých ľudí ťažké prijať niečo nové alebo iné, hlavne, ak to popiera to, čomu si doteraz veril. Príkladom je tvrdenie, že „Pri naberaní svalovej hmoty môžeš aj tri hodiny po tréningu nejesť.“ Tak čo. Ako na to zareagoval tvoj vnútorný filter? Veríš mi alebo nie? A ak ti poviem, že to môže byť aj 5 hodín? Veru áno, môže ;-). Takže sa neboj, ak po docvičení zistíš, že tvoj šejker s proteínom si si zabudol doma.
Ale už odbieham.
Možno si už počul termín pseudoveda. Ako ti už názov evokuje, ide o súbor nepodložených až nepravdivých tvrdení, ktoré majú s vedou pramálo spoločné. Špeciálna podškatuľka pseudovedy je tzv. broscience:
„Broscience je prevládajúci druh uvažovania v kruhu bodybuilderov, ktorých anekdotické tvrdenia sa považujú za dôveryhodnejšie než tie, na ktoré prišli vedecké výskumy.“ [1]
Inými slovami, mylné názory sa vydávajú za overené fakty, šíria sa ďalej, a potom nováčikovia vo svete fitness si od týchto broscience mačov nechávajú radiť. Nechcem preháňať, ale minimálne polovica tvrdení, čo asi bežne počuješ, sú nesprávne alebo vytrhnuté z kontextu (vlastne, môj vnútorný filter mi vraví, že to percento môže byť ešte oveľa vyššie).
Nezabudnime si však odpovedať na niekoľko kľúčových otázok, podľa ktorých vieme spraviť prvé „sito“ hodnovernosti článku:
Kto napísal článok? – nejde primárne o to, či toho človeka poznáš. Určite by to bolo vhodnejšie, ale väčšinou ten luxus k dispo nemáš. Základ je ten, aby bol v článku autor podpísaný, prípadne, ak sa pod uvedeným pseudonym vieš dopátrať k jeho identite. Ja osobne, ak nájdem článok bez udania autora, robím krátky proces (Alt + F4). Pre teba by malo byť kľúčové, aby autor disponoval vyššie spomínaným kritickým myslením, vedel, ako sa k relevantným poznatkom dostať a vie ich pochopiť, spracovať a využiť. Samozrejme, ak je to študovaný odborník, má najvyšší kredit.
Aká je rétorika článku? – všímaj si, ako článok s tebou komunikuje. Väčšina relevantných článkov uvádza fakty, uvádza argumenty a protiargumenty, prípadné úskalia a možnosti ďalšieho výskumu. Väčšinou ide o strohé konštatovanie, nie citovo zafarbené hodnotenie. Ak sa ti článok snaží vnútiť názor („tuky sú jed!“ „cukor je zabijak!“ „čo si to za rodiča, keď nekupuješ svojim deťom tento doplnok“ …) alebo sa usiluje v tebe vyvolať strach, hanbu alebo sa ťa inak dotýka, tak spozornej. Takisto apel na senzácie, „odhalenie pravdy“ či „tajné“ a „šokujúce zistenia“ patria bulváru, akokoľvek sa článok tvári seriózne. Veda ťa chce predovšetkým informovať, nie zastrašovať alebo zabávať.
Kto vydal článok? Je článok sponzorovaný? – otázka nezávislosti zdroja. Ak nájdeš niekde v rámci článku odkaz „platená inzercia“, znamená to, že ide o propagáciu produktu/služby/myšlienky. Samotná propagácia nehovorí nič o hodnote informácie, je však potrebné sa v tomto prípade poobhliadať po inom zdroji. Predsa len, asi dáva rozum, že vegetariánsky web nebude propagovať konzumáciu mäsa, ba naopak, takmer isto iste tam nájdeš jeho neoprávnenú a nepodloženú kritiku. Môže byť však v poriadku, ak inzercia nezasahuje do oblasti, o ktorej článok je – povedzme, ak spoločnosť na výrobu detských mydiel inzeruje reklamu antikvariátu.
Uvádza autor zdroje? – ak autor (ak teda nejaký je :-)) preberá myšlienky a tvrdenia od inej osoby, je povinný uviesť zdroj. Väčšinou sa uvádza pod článkom. Ak článok hovorí, že konkrétny ujo vedec prišiel na niečo, ale nemáš odkaz na originálny text alebo primárny výskum, opäť spozornej. O to horšie, ak sa v článku meno vedca vôbec neobjaví, ostane to len pri vágnom slovku „vedec“ či „tím výskumníkov“. A ty môžeš mať oprávnene podozrenie, že ide o výmysel či konštrukt. Takže z takýchto textov nečerpať.
Overil som si tie zdroje? – Ok. Povedzme, že článok má podpísaného autora, má konkrétne odkazy, uvádza argumenty. Čo ďalej? Nestačí, že zdroje sú uvedené. Ak si skutočný geek, klikneš si na linky v zdrojoch (ak ide o knihy, je to o niečo zložitejšia práca) a pozrieš sa na to. Môžeš naraziť na seriózny zdroj, a potom je to v poriadku, môžeš naraziť na obyčajný preklad z iného jazyka (v tom prípade opäť hľadaj zdroje a klikaj). Znie to ako nekonečný proces, no častokrát stačí len niekoľko viet a vieš pseudovedecký článok spoznať ihneď.
Nabáda zdroj na šírenie a zdieľanie? – taká malá čerešnička na záver. Výzva na zdieľanie môže upozorňovať na hoax. Šírenie je to, na čo bol stvorený. To, či niečo budeš ty šíriť ďalej, je len a len tvoja vec, nie je dôvod na to, aby ti to niekto prikazoval.
Takže toľko. Buď kritický, overuj a vedz, že na broscience narazíš ešte veľakrát. Preto sa ti selekcia info zíde, hlavne, ak chceš svoj cieľ dosiahnuť efektívne a bez zbytočných slepých uličiek.
_________________________
Next Post