Zdenke pred 19 rokmi diagnostikovali zriedkavé autoimunitné ochorenie myasténia gravis, ktoré sa prejavuje svalovou slabosťou a zhoršuje sa v priebehu dňa. Padala z nôh, nevládala dvihnúť nohy ani ruky, nevládala nosiť niečo ťažšie. Po operácii sa jej stav zlepšil, avšak pri zvýšenej fyzickej záťaži sa jej niektoré symptómy prejavia. Napriek tomu sa večne usmiata Zdenka rozhodla nenechať si diktovať život chorobou a nevyhýba sa žiadnym športovým aktivitám, ktoré ju bavia. Po postupnom pribratí a strate mentálnej energie sa prestala cítiť komfortne a atraktívne. Bolo načase stratenú iskru vrátiť späť.  

Zdenka, ty si sa rozhodla cvičiť vo fitku, aby si zhodila nejaké to kilečko. Si prototypom bežnej ženy, ktorá príde za nami vyformovať postavu. Viem, že si sa vždy pri tréningu poriadne zaprela, keďže fitko nebola tvoja šálka kávy, no vždy si nabehla zo šatne veselo tancujúc a plná optimizmu :-). Prečo teda fitko?

Predtým som cvičila zumbu, ktorá mi vyhovovala svojou dynamickosťou. Milujem tanec a hudbu, preto som nemala pocit, že cvičím, bola to zábava. Tým, že sme tam boli super partia, brala som to ako príjemné rozptýlenie po pracovnom dni. Cvičenie vo fitku som vnímala ako niečo skôr pre mužov. Bohužiaľ, nedarilo sa mi schudnúť a cvičenie pod dohľadom trénerky vo fitku sa mi zdala ako posledná možnosť niečo so sebou urobiť. Na zumbe som bola ,,stratená v dave“, vo fitku si videla každý môj pohyb, ale hlavne išlo o to, prekonať samú seba a pochopiť, že bez mojej snahy to nejde.

A snaha sa vyplatila. Schudla si želaných 10 kg. Zdenka, tvoj muž je kuchár, čiže jedlo si určite rada vychutnávaš :-). Povedz mi, ako to u teba vyzeralo v kuchyni a čo sa muselo zmeniť.

Ja som nenáročný konzument, zjedla som všetko :-)… teda všetko okrem zeleniny a hlavne nepravidelne. Vzhľadom na množstvo pracovných povinností som chýbajúcu energiu nahrádzala sladkosťami. S cvičením som však vylúčila prílohy, sladkosti a v súčasnosti jem viac bielkovín, zeleniny a rýb. V začiatkoch, keď som na niečo nezdravé mala chuť, dala som si jednu lyžicu, ale musím povedať, že zmeniť 40 ročné stravovacie návyky bolo veľmi ťažké. Mne totiž nejde len o úpravu stravy na obdobie počas cvičenia, ale hlavne z dlhodobého hľadiska. Ešte stále mám problém so sladkosťami (hlavne cez víkend), keď nie som pracovne vyťažená. Uvedomujem si, že ide o nastavenie ,,v hlave“, ale snažila som sa zmeniť to.

Najprv si sa veľmi nechcela rozširovať o tom, že si sa dala na seriózne chudnutie. Avšak dokázala si to, zmenšila si sa :-). Ako okolie reagovalo na tvoju zmenu?

Manžel sa tešil, povzbudzoval ma, nakupoval mi potraviny, chystal šalátiky, obedy. Po nejakom čase ma potešil komentárom ,,že môj kufor (zadok), sa zbalil a odcestoval preč“ 😀. Ale nikdy nekritizoval moju postavu. Dal však najavo, že vidí zmenu. Podporu som našla aj u svojich dcér. Zlepšili svoje stravovacie návyky, chválili ma za snahu a hlavne neprovokovali ma dobrotami. Dali si ich keď som šla cvičiť. Reakcie kolegýň boli v začiatkoch rozpačité. Mysleli si, že držím diétu. Keď po 2 mesiacoch začali byť výsledky viditeľné, boli prekvapené. Niektoré pochválili, niektoré nepovedali nič. Dôležitejšie však pre mňa bolo to, že sa mi začalo páčiť, čo v zrkadle vidím a ako sa cítim. A ja som sa cítila neskutočne fajn. Pozitívne reakcie boli aj od kamarátok, ktoré vidím zriedkavo.

 Ja ťa musím vyzdvihnúť ako ukážkovú klientku: chodila si cvičiť pravidelne, stravu si zlepšila, makala si na 120% a nikdy si sa na nič nevyhovárala. Dostali sme sa na celkom pekné váhy, a to i napriek tvojej diagnóze a tomu, že fitko bolo pre teba nudné. Predsa len ma zaujíma prístup, ktorý si si zvolila…Čo ťa motivovalo najviac?

Priberanie šlo pomaličky. Škola, vzdelávanie, práca, rodina si vyžadovali energiu, ktorú som dopĺňala jedlom a sladkosťami, aby som to zvládala. Za 5 rokov som pribrala 10 kg, čo bolo pre mňa nepredstaviteľné číslo. Vykŕmila som sa na 77 kg, ktoré som mala naposledy po pôrodoch. Začala som sa vo svojom tele cítiť nepohodlne a neatraktívne, chýbala mi iskra a energia, ktorou som stále prekypovala, čo sa prejavovalo aj zlou náladou, podráždenosťou a inými zdravotnými ťažkosťami. Prvý impulz, ísť do fitka prišiel, keď som stretla kamarátku, ktorá cvičila s tebou a pekne schudla (Aďka – čítaj o jej premene tu) a druhý impulz prišiel pred Silvestrom. Bola to moja posledná nádej na schudnutie. V začiatkoch to bolo veľmi ťažké, po prvom tréningu som ledva došla domov, mala som svalovku, ale neodradilo ma to. Po cvičení som sa cítila tak zdravo unavená, tak inak. Nemala som žiadne krédo, skôr som si zadala termín dokedy dám tomu šancu (polroka). Postupne, keď ubúdali kilá, som sa cítila veľmi fajn, tak ľahko, pozitívne, atraktívne. Po troch mesiacoch som chcela skončiť, ale cvičenie mi začalo chýbať a chcela som ten polrok vydržať. A hlavne, bola som zvedavá, ako to dopadne, ako budem vyzerať.

 

Mne sa s tebou, Zdenka, spolupracovalo super a na naše tréningy som sa tešila. Si také klbko optimizmu, úsmevu a dobrej nálady, nikdy sa na nič nesťažuješ :-). Od kedy cvičíš, myasténia sa neozýva. Ako hodnotíš celý ten proces k cieľu, ktorý si si dala?

Mne sa s tebou spolupracovalo fajn, také malé žieňa a toľko rešpektu 😀. V začiatkoch cvičenia si vravela, že budeš prísna a budeš mi nakladať stále viac a viac. Ja som si povedala, že koľko dáš, toľko splním. A ja som sa tešila a aj čudovala,  koľko zvládam. Myslím, že mi to šlo veľmi dobre. A tebe tiež. Páčil sa mi tvoj profesionálny prístup, vedomosti z danej oblasti. Pochybovala som, či cviky a ich opakovania budú účinné, mala som niekedy pocit stereotypu, ale ako sa ukázalo, vedela si čo robíš a prečo to robíš. Z tréningov som si odnášala dobrý pocit a hlavne správne informácie, ktoré možno využijem v budúcnosti. Určite je potrebné mať niekoho, kto ťa usmerní.

Vplyv na môj zdravotný stav je viditeľný.  Nie som unavená,  malátna, nervózna, náladová. Ty si ma povzbudzovala, tešila sa z mojich úspechov, ale aj dala tréningom pocítiť, keď som zhrešila (Radka, ten cheesecake, však stál vtedy za to 😀). Myslím si, že svojou vetou ,,Koľko do toho dáš, toľko dostaneš“ si vyjadrila všetko. Pomohla si mi. Na záver jedno veľké ĎAKUJEM.

Komentáre

Zdieľať:
FacebookTwitterGoogle+
Posted by
Tagged:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *